EXPEDÍCIA RUSSIA 2002


Jedol surové mäso s eskimákmi
Cestou za ruskými Eskimákmi vás môžu podrezať, zastreliť, no na neprežitie je najmä 16-hodinová jazda tundrou na ,,vesdechode".
Do miest, kam turisti nechodia a cestovateľom pri zmienke o nich zamŕza nadšenie na tvári, sa na vlastnú päsť vybral fotoreportér a cestovateľ Dušan Knap. Mal obrovské šťastie - vrátil sa.


Moskva.
"Okrem nepredstaviteľnej gigantickosti je Moskva zaujímavá predovšetkým kontrastom medzi novými ruskými milionármi a nekonečným množstvom bezdomovcov. Všetci mladí chodia s pivom, všade sú fľaše, ktoré aj keď sú zálohované, nikto sa neobťažuje vracať ich. Na to sú bezdomovci. Keď o jednej v noci príde za stanicu obrovská dodávka s prázdnymi prepravkami, všade je počuť štrnganie. Bezdomovci prichádzajú s obrovskými igelitkami plnými fľašiek. je to veľmi komický výjav", rozpráva D. Knap, ktorý sa po krátkej obhliadke Moskvy rozhodol cestovať ďalej. Namieril si to do Vorkuty, kedysi zakázaného mesta "kúsok" od polárneho kruhu, odkiaľ sa vraj málokto má šancu vrátiť živý.


Zakázané mesto.
"Vorkuta za cára slúžila pre vyhnancov. Je to najväčšie polárne mesto na svete, ktoré leží asi 200 kilometrov severne od severného polárneho kruhu. Nevedie tam žiadna cesta, len železnica a letisko. Štyri dni vo vlaku z Petrohradu znamená štyri dni jednotvárneho hľadenia z okna.Všade samá tajga a raz za čas jedna-dve drevenice s modrými okienkami ako z ruských rozprávok", opisuje ďalej svoju cestu fotoreportér.
"Vorkuta je čierno-biela. Celá zasnežená, len cesty sú čierne, keďže ich posýpajú čiernym slojom, od ktorého sú začiernené aj autá. Mal som pri sebe mobilný telefón a satelitný navigátor, no môj známy ma upozornil, že ich nemám nikde ukazovať. Mohol som byť zatknutý ako špión, keďže v okolí Vorkuty majú Rusi celý atómový arzenál", vysvetľuje D. Knap, ktorého cesta viedla z Vorkuty k eskimákom zvaným Nenci. "Dostal som sa k nim prostredníctvom jedného Rusa, ktorého platia americkí baptisti ako misionára. On týchto Nencov dosť tvrdo "loví". Ktovie ako sa mu to darí, keďže ich nezlomili aj počas totalitných rokov. Nikto nikdy nevedel koľko ich je, a tak ich komunisti chceli civilizovať. Spravili špeciálne pre nich jedno sídlisko s kolchozom na chov sobov, ale Nenci im vždy utiekli do absolútne neprístupných polárnych oblastí. Rusi teda urobili niečo podobné ako Európania s Indiánmi, naučili ich piť vodku. Je to veľmi smutný pohľad, keď človek vidí trojročného eskimáka, ktorý chytí pol litra vodky a na ex ho vypije. Dokonca fľašu ešte zvyknú zakrútiť, aby sa v nej vytvoril výr a vodka rýchlejšie tiekla", vysvetľuje D. Knap.


Prvé ohrozenie života.
"Misonár sa rozhodol zaviesť ma k rodine Jozefa Ivanoviča. Išli sme po tme na snežom skútri počas absolútnej snehovej búrky. Keď ma tam priviezol, tak Jozef Ivanovič mal návštevu, ďalších Nencov. Boli opití a považovali ma za pytliaka, ktorý im chcel postrieľať soby a chceli ma zastreliť. Misionár sadol na skúter, zmizol sto päťdesiat kilometrov do civilizácie a mňa tam nechal, že o týždeň pre mňa príde. Našťastie som im utiekol asi dve hodiny od tábora do tundry, kde som si postavil stan a vyspal sa do rána. Keď som sa zobudil, vrátil som k príbytkom Nencov zvaným čumy, čo sú iglu z koží", rozpráva D. Knap. "Keď som sa dostal k čumom, onemel som. V diaľke bolo pohorie Uralu, spoza neho svietilo slnko a okolo čumov cválalo tisíc sobov, ktorým zamrzal dych. Nenci, ktorí vyzerajú ako meter päťdesiat vysokí tučniaci a majú ksichty ako Mongoli, len sú celí hnedí, boli vytriezvení, mali pred sebou čudne vystrčené ruky, v nich laso a behali za sobmi. Bolo to veľmi komické. Prijali ma, pozvali do čumu a ja som z toho bol jeden deň úplne šokovaný", vysvetľuje D. Knap, ktorého však mierne mátala obava, či mu neponúknu ženu, keďže tieto zvyky sa tam čiastočne dodržujú. Nič také sa však nestalo a on s nimi prežil celý týždeň. "Dokonca som aj spal jednu noc v čume, lenže ráno som sa zobudil so všami, tak som odvtedy radšej spával v stane. Nenci sa v zime neumývajú, neuveriteľne smrdia a keď mi podali ruku, tak sa o mňa prilepili a ja som sa hneď musel ísť umyť. Niekedy bolo dosť ťažké komunikovať s nimi. Sú totižto veľmi hraví a keď zbadali fotoaparát, hneď sa s ním chceli hrať a celý mi ho zachytali", rozpráva D. Knap.


Najväčšia pochúťka -- zhnité mäso.
"Nenci žijú vo veľmi tvrdých prírodných podmienkach, sú absolútne slobodní a spokojní. Sú viazaní na soby, keďže sa živia len surovým sobým mäsom a chlebom s maslom a čajom. Od detstva nejedia nič iné. Nevaria, keďže v tundre sú len malé briezky a problém je uvariť čo i len čaj", vysvetľuje D. Knap. Na privítanie vystrojili hostinu a ponúkli hosťa svojou najväčšiu špecialitou - nahnitým sobým mäsom. "Zobral som si kúsok, strašne som ho osolil, bolo úplne čierne, triaslo sa mi pomaly na jazyku, ale nakoniec som ho bez chutnania a hryzenia prehltol. Nemal som však so sebou žiadne jedlo, takže zvyšok prvého dňa som sa živil len chlebom s čajom a maslom. Na druhý deň som si však povedal, že keď oni jedia soba surového a prežijú, tak hádam prežijem aj ja. Najprv som začal jesť mladé sobie stehno a na tretí deň som tomu prišiel na chuť, takže som ho už v pohode jedol do konca týždňa", spomína cestovateľ. Život medzi Nencami bol jednoduchý: "Všetko u nich bolo podriadené tomu, čo povedal otec. Mali obrovské zásoby mrazeného mäsa, množstvo chleba, 50 kíl masla. Do mesta chodia tak dvakrát za zimu a počas leta odchádzajú na sever, keďže v lete sa tundra stáva močiarom, ktorý sa nedá prejsť. V jednom čume žil dedko s babkou a dvomi starými dievkami, v druhom Ivan so ženou, deťmi a fenou so štencami. Večer sa obydlie rozdelilo látkami na malé spálne, ja som sa však so svojimi 190 centimetrami nezmestil ani do jednej, trčali mi nohy cez celý čum."


Mafiánov hosť.
Misionár sľub dodržal a po týždni prišiel. Dobrodruh sa po príchode ku svojmu priateľovi vo Vorkute najedol, okúpal, odvšivil a vybral sa do krčmy. "Odrazu si ku mne prisadol šéf miestnej mafie, ktorý veľmi chcel, aby som bol jeho hosťom. Ja som odmietol, tak mi navrhol, aby som si aspoň užil s nejakou jeho prostitútkou. Tvrdil, že má prostitútky aké len chcem a určite budem spokojný. Tak som nasadol do jeho obrovského amerického auta a asi päť čiernych volieg sa točilo dookola. On len spustil okienko, volga zostala vedľa stáť, a takto mi ponúkal asi štyridsať dievčat od 13-ročnej chudučkej blondýnky po 50-ročnú čiernu tučnú ženu. Bola to vlastne preňho česť, lebo novinár z Európy príde možno do Vorkuty najskôr za ďalších desať rokov", vysvetľuje s úsmevom D. Knap. Ponúkanie žien bolo v Rusku úplne bežné: "Cestou vo vlaku mi matky ponúkali, či si nechcem zobrať za ženu ich dcéru, keď zistili odkiaľ som. Dúfali, že ich dcéra sa dostane do sveta."


Medzi trestancami.
Po nebezpečnom výlete za Eskimákmi nasledovalo nepomerne väčšie šialenstvo. "Chcel som ísť až na konečnú severnej železnice do Lobotnangy, ktorá má v Rusku povesť divokého východu. Lekár, u ktorého som býval, ma odhováral, keďže až vo vlaku prídem na to, čo som urobil. Tak som kúpil päť fiaš vodky, zobral som si spacák, stan a sto dolárov a v robotníckom vlaku som si prisadol k najhoršie vyzerajúcim típkom, akí tam boli. Potetovaní, zlaté zuby, jeden mal holú hlavu a jazvu cez celé temeno. Položil som fľašu vodky na stôl, oni vytiahli poháriky a jeden išiel rýchlo kúpiť chlieb, salámu a kečup", rozpráva D. Knap. Potom nastalo pravé ruské hodovanie s trestancami, ktorí sa vracali z dovolenky naspäť do basy - pracovného tábora. "Tým, že som s nimi začal piť, som sa stal ich absolútnym priateľom a chránencom. Nedovolili mi ani výjsť z vlaku, aby sa mi niečo nestalo. Jeden z nich bol v 1968 ako ruský vojak v Prahe a väčšina z nich bojovala v afganistanskom konflikte. Rozprávali, ako nejakému ruskému veliteľovi rozstrieľali Talibanci celý batalion a oni sú zaviazaní mlčanlivosťou. Hovorili o tom, len keď sa úplne opili. Všetci Rusi sú jednoducho bojovníci, majú ruskú armádu strašne radi a myslia si, že je veľmi dôležitá. Nehovorím však o profesionáloch, ale povolaných záložníkoch. Ktorýkoľvek štyridsaťročný muž na Slovensku, ktorý toto číta, si môže predstaviť, že mu príde povolávací rozkaz a ide nekompromisne do vojny. Pričom piatich z desiatich tam zastrelia. S takýmito ľuďmi som ja strávil ďalší, veľmi tvrdý a vysoko alkoholický týždeň", rozpráva D. Knap, ktorého všetci obdivovali najmä preto, že s nimi vládal piť, aj keď celý týždeň temer nič nejedol. "V Lobotnange mi však ani nedovolili prejsť sa po meste, keďže tam nebol problém, aby za dvadsať rokov niekto našiel moju kostru. Mohli ma tam zabiť kvôli bunde. Oni sa tam prihlásili, stále sme pili a odcestovali sme do bane na predhorí Uralu, kde sa ťaží báryum", vysvetľuje D. Knap.


Druhé ohrozenie života.
"Pri bani žilo asi sto trestancov, ktorí pracovali bez dozoru. Báryum ťažia obrovskými strojmi. Ja som si do jedného takého sadol a keďže mám preukaz aj na traktor, tak som s ním v pohode pohol, čo spôsobilo, že nastali neuveriteľné oslavy mojej osoby. Pilo sa na to tri noci, aký som ja "maladec" a "kak ja zarabotal charašo". Problém však bol, že časť z trestancov ma odmietla prijať, keďže ma považovali za prišelca, ktorý bude jesť ich potraviny. Dokonca sa kvôli mne pobili na nože, ale našťastie časť, s ktorou som prišiel, ma uchránila. Cítil som však napätie, a tak som bol rád, že ma odtiaľ zobrala preč partia geológov", rozpráva D. Knap. Potom však prišiel najhorší zážitok z celej výpravy. Bola ním cesta "vesdechodom", čo je bojové pásové vozidlo, ktorým sa chodí po tundre. "Vonku bolo asi -30 až -40 stupňov, boli sme na plošine 3x2 metre natlačení ôsmi, do vnútra ústil výfuk, ktorý mal kúriť, no viac dymil, všetci v kuse fajčili všelijakých "taras buľbov", každých päť minút mi dali vypiť 100 gramov vodky, "vesdechod" neskutočne vrčal a nadhadzoval, takže každú chvíľu človek ostal dole hlavou a takto sme išli v úplnej tme 16 hodín. Bolo to na neprežitie, takže som bol neuveriteľne rád, keď som bol späť vo Vorkute", vysvetľuje D. Knap.


Tretie ohrozenie života.
Posledným "výletom" bola cesta na Ural, o ktorej však nerád cestovateľ rozpráva, keďže ju nemôže zdokumentovať fotografiami. Ukradli mu ich. "Keď som sa vracal do Vorkuty, bolo asi osem hodín večer, extrémna zima, dul silný vietor. Vystúpil som z autobusu a zrazu ma obkľúčili piati - ako som neskôr zistil - narkomani. Prekopli mi spredu koleno, zatiahli ma za nejakú búdu, dali mi na hrdlo nôž a všetko mi zobrali. Policajti povedali, že pravdepodobne by ma zabili, no zachránila ma titanová horolezecká lyžička, ktorú som mal vo vrecku bundy. Keď ju našli, povedali: "Aha, narkaman, kak mi." Lyžičku zahodili, dali mi nôž dole z hrdla a "iba" ma dokopali do bezvedomia", rozpráva D. Knap. Zobudil sa celý krvavý, kývali sa mu zuby a musel sa zdržovať s rontgenom a políciou. Zmeškal preto lietadlo, prepadli mu víza a celý výlet mu to - nehovoriac o krádeži fotografickej techniky za 100 000 Sk - riadne predražilo. "Mal som už len strašne málo penazí, takže cestu z Vorkuty do Moskvy, ktorá trvala štyri a pol dňa, som prešiel na dve kilá sušených hrozienok. Ani v okamihu, keď som sa prebral z bezvedomia, som však tento výlet neoľutoval", tvrdí D. Knap. Jeho manželka však sotva zdieľa podobný názor: "Vtip bol v tom, že keď som sa bil, tak som z vrecka vytratil telefón. Myslel som si však, že mi ho ukradli, tak som volal na Slovensko, nech mi ho zablokujú. Lenže z Vorkuty sa dovolať na Slovensko je nepredstaviteľný problém. Dozvonil som sa nejakej neznámej žene, ktorej som povedal, nech zavolá mojej manželke, že ma prepadli a nech dá zablokovať môj telefón. Bola to posledná správa, ktorú som podal na Slovensko. Moja žena týždeň žila v absolútnej neistote. Za ten čas sa jej teda neuveriteľne zlepšila postava, čím chcem povedať, že sa jej splnil sen a schudla od nervozity niekoľko kilogramov." Na Slovensko som sa vrátil odpuchnutý, v roztrhanom oblečení a s jednou igelitkou, dodáva s úsmevom Dušan Knap, ktorý vraj už zháňa sponzorov na svoju ďalšiu cestu. Chce ísť na Kubu.


Saša Timková
Gold Man


Navštívte aj stránku autora, cestovateľa a fotoreportéra Dušana Knapa: www.knapphoto.com